TRÉNERSKÝ ŠPECIÁL s Danielom Popluhárom

DŇA 14. decembra 2017 • PRIDAL Mrkvis
<

Rozhovory so zápasníkmi nie sú vôbec raritnou záležitosťou, preto pre teba máme trénerský špeciál, ktorý oficiálne otvárame s trénerom žilinského Diamond gymu – Danielom Popluhárom. S Danielom sme nepreberali len jeho minulosť, ale riešili sme aj náročnosť profesie trénera.

Ahoj Daniel, úvodom sa ťa spýtam ako vyzerá tvoj bežný deň?

Na každý deň okrem víkendu mám budík nastavený na 8:30. Snažím sa rozbehnúť, ale nie vždy sa mi to podarí. 3-krát do týždňa o 9:00 ráno mám posilňovňu, potom nasleduje obed s realizačným tímom Diamond gymu, kde väčšinou preberáme otázky fungovania gymu. Po obede si rád pospím – bez toho by som už večer nič nezvládol (smiech). Väčšinou v čase od 17:00 nasleduje príprava a samotné tréningy, po ktorých trávim svoje voľné chvíle s priateľmi.

Vieme o tebe, že máš na konte nejaké bojové úspechy, ktoré si zbieral ešte aj počas svojej trénerskej kariéry, môžeš nám o nich povedať? 

Odboxoval som 49 zápasov, z ktorých bolo 34 výhier, 1 remíza a 14 prehier. V roku 2006 som získal titul Amatérskeho majstra v boxe spoločne s Ivanom Šumichrastom a v roku 2007 som získal titul Majstra Slovenska v thajskom boxe.

 Nemáš chuť sa občas vrátiť do ringu?

Ani nie. Omnoho radšej pripravujem mojich chalanov, pretože som sa ich za tie roky naučil vnímať v zápasoch ako svoju predĺženú ruku.

 Koho považuješ za svojho trénera a prečo?

Ak mám povedať iba jedno meno, tak určite Ivan Šumichrast. Od neho som sa strašne veľa naučil a keď potrebujem poradiť, nikdy mi nepovie nie. Aj keď nemá svoj deň…(smiech).

 Ako dlho robíš trénera?

Trénerskej činnosti sa venujem zhruba 14 rokov a celkovo trénujem 16 rokov.

 Ako si sa k trénovaniu vôbec dostal?

Prvýkrát som sa k trénerstvu dostal popri zápasení, kedy majiteľ klubu odcestoval dlhodobo mimo Slovenska a zveril mi vedenie klubu. Aj keď som nemal dostatočné skúsenosti a vedomosti ako teraz, prakticky som nemal na výber. Nechcel som, aby sa to celé skončilo len preto, lebo som sa bál, či to zvládnem alebo nie. Vieš ako sa hovorí: „Kto sa bojí, nech nechodí do hory.“ Mal som šťastie, že bol pri nás Ivan Šumichrast, ktorý nás pripravoval po boxerskej stránke a popri tom bol bývalý boxer s dobrým menom, takže vedel, ako sa veci majú.

 Čo ťa na trénovaní baví najviac?

Vytvoriť z jednoduchého a obyčajného chalana z ulice plnohodnotného bojovníka, s ktorým prežívam víťazstvá a aj prehry. Emócie sú najpodstatnejšie.

 Čo  by mali fanúšikovia bojových umení vedieť o poste trénera?

Byť trénerom nie je o tom stáť pod ringom, stopovať čas a kričať na borca, aby podal lepší výkon a po zápase si dodatočne urobiť spoločnú fotku. Za týmto všetkým sa skrýva veľa precestovaných kilometrov na amatérske turnaje, ktoré si hradí každý zo svojho rozpočtu, veľa strávených hodín v gyme… So zverencom prežívam dobré časy, no aj tie zlé, keď napríklad prehráva, chce skončiť s kariérou a ty mu nasľubuješ aj nemožné, aby ostal (smiech). Dávaš do toho všetko a vytúžený výsledok je veľmi, veľmi ďaleko a veľakrát je bežné, že nepríde vôbec. No poviem ti, keď to príde – kvôli tomu pocitu sa oplatí robiť trénera.

Nemyslíš, že sa trénerom niekedy prikladajú omnoho menšie zásluhy ako fighterom?

Máš pravdu, je to tak. Kto pozná trénerov Joshuu alebo Klitschka alebo Jérôme Le Bannera? Fighterov pozná skoro každý, ale trénerov len málokto…

 Ako donútiš ľudí, aby ťa poslúchali?

Hm, ešte som mladý tréner, takže taký prirodzený rešpekt, aký som mal napr. ja pri našom trénerovi futbalu, ktorý bol starší chlap, nemám. S chalanmi sa však snažím vychádzať kamarátsky, aj keď niekedy by som si mal držať väčší odstup, na čo ma vždy Šumo (Ivan Šumichrast) upozorňuje, ale podľa mňa je to ok. Dôležité je, aby bolo všetko v rovnováhe.

 Čo podľa teba musí mať nováčik, aby si si povedal, že: „Tento to myslí vážne.“ ?

Nadšenie, emócie, chuť víťaziť, byť najlepší a hlavne musí platiť členské (smiech).

 Je možné vidieť talent na prvý pohľad? Ak áno, podľa čoho to spoznáš?

V dnešnej dobe majú deti na výber množstvo športov, ale len máloktoré chcú športovať. V tomto smere som opatrný. Všímam si nadšenie, srdce a pohybové nadanie.

S tvojou prácou musíš byť aj dobrý psychológ, nie? Prispôsobuješ svoje tréningové metódy ľuďom individuálne?

O týchto veciach som vždy komunikoval so skúsenejším kolegom Ivanom Šumichrastom.

Rukami ti prešlo strašne veľa talentov, s akým typom ľudí sa ti pracuje najlepšie?

Najradšej mám bojovníka, ktorý je nadšený pre šport a netreba ho do ničoho nútiť. Pohybové predpoklady sú plus…

 Aký je to pocit, keď si tvoji zverenci rastú pred očami?

Je to super pocit až do momentu, keď príde dlhodobé zranenie alebo práca, ktorá znemožňuje kvalitne sa pripravovať. Niekedy je prekážkou frajerka, ktorá zakazuje chalanovi chodiť na tréningy. Vtedy to treba hodiť za hlavu a pokračovať, inak je to super pocit (smiech).

 Pociťuješ pred akciou rovnaký stres ako aj tvoji zverenci alebo je to pre teba už rutinná záležitosť?

Pociťujem určitú formu stresu, ale dosť sa okolnosti odvíjajú aj od dôležitosti zápasu, alebo ak má môj zverenec nejaké zranenie a napriek tomu ide do zápasu. Za takýchto podmienok dokážem dlho do noci premýšľať, ako to celé uhrať, aby „dobre bolo“ a zápas dopadol podľa mojich predstáv.

Aké sú to pocity, keď vyhrá niekto koho trénuješ?

Cítim zadosťučinenie, že som sa podieľal na príprave.

 Podieľaš sa aj na organizovaní akcií?

Oblasť organizácie akcií nechávam na Roba Kajánka a Ľuboša Piláta, ktorých zároveň považujem za jeden z nosných piliérov Diamond gymu. V prípade potreby som však k dispozícii a pomocnú ruku podám. S chalanmi spolupracujeme úplne od začiatku mojej kariéry. Už tomu bude približne 15 rokov, kedy pravidelne každý rok v Žiline organizujeme turnaje. Nedám na nich dopustiť.

 Diamond gym si posledné roky robí veľmi dobré meno a z turnajov si väčšinou odnášate výhry, nie si pod stresom, že máš na hlave toľko zodpovednosti?

Áno, je to zodpovednosť hlavne na domácom galavečere, ktorý viac-menej predstavuje vyvrcholenie sezóny a výhry či prehry sú potom kľúčové pre budúcnosť klubu, no aj pre samotného zápasníka. Asi mám to šťastie, že mám okolo seba tím ľudí, s ktorými sme zohraní ako dobre namazaný stroj.

Viem, že si trénoval v klube Ares gym Žilina, prečo tá zmena?

Začínal som tam. Prežil som v tom klube veľa zážitkov, boli to super časy, no keď sa vtedajší majiteľ klubu Richard Šimko vrátil zo zahraničia, videl som smerovanie klubu a aj seba už trochu inou optikou ako Rišo. Nejaký čas sa nám darilo ťahať to spoločne, ale názorové rozdiely boli už tak veľké, že som sa vybral aj s terajším realizačným tímom vlastnou cestou. Pripojilo sa k nám veľa zápasníkov a niektorí samozrejme ostali. Toto rozhodnutie neľutujem, otvorilo mi nové možnosti, s ktorými prišli nové skúsenosti.

Môžeš nám povedať, aký je tvoj názor na odchod Miroslava Cingela z Diamond gymu? Sleduješ napr. jeho kariéru?

Ak by som mal odpovedať alibisticky, asi poviem, že je mi to jedno. Pravda je však taká, že som bol pri jeho úplne prvom tréningu, pri všetkých jeho úspechoch a spoločne sme to ustáli aj počas zlých čias. Je škoda, čo sa udialo. Mirko mal našliapnuté veľmi vysoko, ale osobne si myslím, že ako zápasník zažíval najlepšie zápasy pri nás a takéto niečo ide prekonať len veľmi ťažko. Jeho kariéru sledujem.

Zaujímalo by nás, čo robíš, ak momentálne nie si v gyme. 

Donedávna som hrával futbal, cez zimu lyžujem a vo svojom voľnom čase sa snažím cestovať. Netreba brať všetko v živote tak vážne, treba mať pohodičku (smiech).

Danči, a čo to nosíte v tých kýblikoch z backstagu na pódium? 😉

Tablety do pisoára (s vážnou tvárou).

Ďakujeme Danielovi Popluhárovi za spoluprácu pri tvorbe rozhovoru, za ochotu odpovedať na otázky a takisto za to, že je ukážkovým trénerom a pripravuje svojich borcov s nasadením človeka, ktorý miluje to, čo robí.

 

Zdroj fotiek: Archív Daniela Popluhára

Musíte byť prihlásený na pridávanie komentárov.