Slovenskí olympijskí medailsti v boxe 2/3: Ján Zachara

DŇA 19. decembra 2017 • PRIDAL Dominik
<

V prvej časti našej trilógie o slovenských olympijských medailistoch v boxe sme si zaspomínali na úspechy Júliusa Tormu. Tento skvelý boxer mal na svedomí aj ďalšiu zlatú medailu, avšak tentokrát to bolo troška v inom postavení. Torma totiž objavil talent, ktorý sa mu mohol vyrovnať. A aj vyrovnal…

Ján Zachara – zlatá medaila z LOH 1952 v Helsinkách (kategória do 57 kg)

Trenčiansky boxer vyrastal v skromných pomeroch, no už odmalička ho lákal šport. Ako po rokoch spomína, začínal s futbalom, ktorý mu však moc nešiel, tak hľadal nejakú alternatívu. Mal 15 rokov a práve vtedy sa začal jeho príbeh v ringu. Cieľavedomý chlapec bol predurčený na úspech. Avšak nie všetko išlo jednoducho.

Pomery v republike boli v závere druhej svetovej vojny a tesne po nej veľmi zložité. To zasiahlo aj šport, ktorý bol ovplyvnený politickými bojmi. Oslobodenie Trenčína však ľuďom pomohlo a uľavilo sa im. Prejavilo sa to aj na športových výkonoch miestnych chlapcov z boxerského oddielu. Už v roku 1946 získal Ján Zachara svoj prvý slovenský titul v hmotnostnej kategórii do 57 kilogramov. Vďaka svojej útlej postave bol často terčom posmeškov, no aj súperi začali postupne oceňovať jeho kvality.

V roku 1948 bol už hviezdou oddielu z Partizánskeho a olympiáda v Londýne mala byť jeho. Ján Zachara bol už súčasťou výberu, avšak za mimoriadne zvláštnych okolností nakoniec do Anglicka nevycestoval. Jeho miesto vo výprave zaujal stranícky funkcionár komunistickej strany. Aj také praktiky boli v tých časoch súčasťou športu…

Zachara si však na svoju chvíľu trpezlivo počkal. Medzitým vybojoval svoj prvý zo štyroch titulov majstra Československa a bol v skvelej forme dokázať, že na to má. Znova sa však vynorili zákulisné hry. Zakročiť musel úradujúci olympijský šampión Július Torma, ktorý dal funkcionárom ultimátum: „Keď nepôjde Jano, tak ani ja!“ A zabralo to.

V helsinskej hale sa Zachara prezentoval výbornými výkonmi a štyri výhry zo štyroch zápasov ho posunuli do finále. Do neho vstupoval v pozícii favorita jeho taliansky oponent Sergio Caprari. Náš pästiar mu však vytrvalo vzdoroval a obaja borci predviedli výborné výkony. Po vyrovnanom priebehu sa však rozhodcovia priklonili na stranu Zacharu. V rodnom Trenčíne jeho triumf spôsobil doslova ošiaľ. Obyvateľstvo sa úprimne tešilo z tohto úspechu.

Po olympijskom víťazstve pokračoval Zachara vo svojom športovom živote. Trikrát dokázal zvíťaziť na národných majstrovstvách a plný očakávania prichádzal aj do austrálskeho Melbourne na ďalšiu olympiádu, kde však stroskotal v štvrťfinále. Do zbierky úspechov sa mu však zarátalo pekné piate miesto. Skutočnou katastrofou však bol návrat domov, ktorý zabral celých 34 dní! Z Austrálie do Ruska loďou, naprieč ním Transsibírskou magistrálou a z Moskvy do Prahy lietadlom. Šialené.

Boxerská kariéra Zacharu sa blížila ku koncu, ktorý nastal v roku 1959, kedy rukavice zavesil na klinec. Zvesil z neho prilbu, montérky a až do dôchodku pracoval v oceliarniach. Športu však ostal verný a stal sa takisto trénerom, aby odovzdal svoje skúsenosti ďalším nádejným bojovníkom. Pokorný pán dodnes vzbudzuje rešpekt medzi mladými boxermi. Ak niekto na tréningu zahreší, tak drepuje. Autorita sa hneď spozná – mladíci totiž vedia, že nadávky naozaj nemá rád.

Čo je však zaujímavé, je fakt, že pán Zachara sa aj v súčasnosti (má 89 rokov) udržiava vo forme. Stacionárny bicykel či ľahký tréning nezaškodia a občas si navlečie aj boxerské rukavice. Zaslúžene mu patrí titul Športová legenda, ktorým bol ocenený pred pár rokmi. Jeho úspech nebude nikdy zabudnutý!

V tretej časti nášho seriálu si spomenieme na náš zatiaľ posledný medailový úspech z olympiády. Už čoskoro na Figurekeeper.com

Musíte byť prihlásený na pridávanie komentárov.