MMA

„Do klietky položím srdce, a potom môžem umrieť,“ hovorí Lukáš Pajtina

DŇA 10. decembra 2017 • PRIDAL Mrkvis
<

Keďže sa blíži jedna z najzaujímavejších akcií, ktorú si jednoznačne nemôžeš nechať ujsť, ako warm-up sme si pre teba pripravili rozhovor s Lukášom Pajtinom. Diskutovali sme nie len o športe a príprave na zápas, ale aj o kódexe cti a o krajinách, kam by sa rád jedného dňa vybral.

Ako sa máš a kde sme ťa práve zastihli?

Mám sa celkom fajn a momentálne ste ma zastihli ako oddychujem doma pri ohni.

Takže si užívaš pohodičku Vianoc?

Ani nie tak Vianoc, ale je to pre mňa psychohygiena, keď sedím pri ohni a premýšľam. Ďalej najlepšie relaxujem, keď som so svojim psom, v prírode alebo osamote.

Čo tvoja fyzická forma? Pripravuješ sa aktuálne na nejaký nový zápas?

Disciplína musí byť. Fyzicky sa cítim dobre, resp. ešte len budem. Tento rok som bohužiaľ stihol iba 1 zápas, pretože ma sprevádzali časté zranenia, tak som sa musel dať dokopy. Na nový rok sa teším, že sa vrátim v plnej forme a dúfam, že odzápasím toho čo najviac – a samozrejme – budem sa v čase voľna venovať rodine, psíkovi a čítaniu kníh. Môj najbližší zápas bude 17.3. 2018 v Ostrave na Oktagon 5.

Ešte stále máš problémy s kolenom? Je to niečo patologické?

Koleno už je v poriadku. Aj keď občas v ňom cítim bolesti, keď je zmena počasia.

Aké knihy najčastejšie čítaš?  

Čítam veľmi rád a veľa. Najčastejšie asi historické veci, no mám rád aj beletriu a literatúru, ktorá sa týka bojových športov. Momentálne čítam knihu o židovskom boxerovi, ktorý boxoval o svoj život v koncentračnom tábore v Osvienčime, kam by som sa niekedy veľmi rád v budúcnosti pozrel.

Ako vyzerá tvoj posledný týždeň prípravy pred zápasom?

Posledné tréningy sa snažím sústrediť na to, aby som sa udržal v tempe, a aby som bol psychicky v pohode.

Máš aj nejaké predzápasové rituály? Niekto si spieva a niekto sa napríklad modlí.

Nikdy som nemal nijaký rituál, do klietky položím srdce, a potom môžem umrieť. To je jediná vec, na ktorú pred zápasom myslím. Samozrejme, pokora, úcta, skromnosť sú veci, ktoré mám v sebe už odkedy som začal s prvými zápasmi.

Ako sa vyrovnávaš s predzápasovým adrenalínom? Nevadí ti napr. čakanie?

Priznám sa, čakanie mi trochu vadí, ale akonáhle sa zavrú dvere na klietke, nie je cesty späť a bolesť k tomu všetkému samozrejme patrí.

Bez bolesti by to bola len matematická olympiáda, nie?

Asi áno. Človek rozdáva a dostáva, je to vášeň. Šport je pre mňa všetkým.

Spomínaš si ešte na svoj prvý tréning? Ako si sa cítil, keď si prišiel prvýkrát do gymu? Doviedol ťa k tomu niekto alebo si sa rozhodol sám?

Cítil som to tak, že toto je to, čo chcem v živote robiť – vec, ktorá ma bude napĺňať. A na prvý tréning som išiel úplne sám, nepotreboval som nikoho, aby ma viedol za ruku.

Takže si sa takto cítil hneď, keď si tam prišiel, neboli tam nijaké pochybnosti?

Priznávam, keď som šiel prvýkrát na MMA tréning, tak len za zámerom, že postupným tréningom budem schopný v dospelosti ochrániť svoju rodinu proti tým, ktorí by jej chceli ublížiť. Celý život budem na sebe pracovať, netreba sa predsa uspokojiť s tým, čo je aktuálne a je dôležité ísť ďalej.

Skús popísať absolútnemu laikovi, aké to je, keď sa zatvorí klietka a si tam len ty, tvoj súper a rozhodca.

U každého bojovníka je to individuálne. Niekto má strach, niekto je premotivovaný, niekto je až príliš kľudný. Ja osobne som niekde v strede. V klietke myslím na to, že musím zotrvať pre blízkych.

Nikdy som nespozorovala, že by si mal prezývku ako iní fighteri. Ako vôbec na takéto niečo prídeš? Dávate si ich sami, alebo sa ich význam odvíja od výkonu jednotlivca?

Na túto otázku ti síce neviem za ostatných odpovedať, ale ja nechcem mať prezývku. Som obyčajný chalan zo skromných pomerov, som a budem len Lukáš Pajtina.

Existuje na Slovensku zápasník, s ktorým by si chcel zápasiť? Ak áno, prečo?

O tom nerozhodujem ja, to je práca môjho manažéra, koho proti mne postaví. Výber súperov neriešim, kto príde, s tým bojujem a mienim sa tohoto motta držať aj naďalej.

Kým si predstavuješ, že by si bol, ak by si sa nikdy nedostal k MMA?

Od malého chalana mám vzťah k armáde, tak asi by som sa uberal týmto smerom. Snažil by som sa dostať k elite, nechcel by som byť len radový vojak, takže určite k výsadkárom.

Zvažoval si napríklad aj legionárov?

Áno, to je pre mňa úplný strop – cudzinecká légia. Páči sa mi, že fungujú na určitom kódexe cti, ktorý sa už u dnešných mužov takmer vytratil a ešte tá vernosť. Poznám odtiaľ zopár chalanov, ktorí si nechali už 2-krát predĺžiť kontrakt a zistili, že je to ich vysnívaná životná cesta.

Podporuje ťa okolie v tom, čo robíš? Pociťuješ zmenu správania, odkedy si verejne známa osobnosť?

Okolie sú ľudia, ktorí ma podporujú a tých si vážim, či už hovoríme o mojom teame, kde trénujem (OFA gym), alebo o mojich tréneroch, či rodine. Nepociťujem nijaké zmeny, pretože to, že som bol kvázi v telke neznamená, že som niečo viac ako ostatní. Som stále taký, aký som bol – pokorný a skromný bojovník, ktorý si váži, čo má. Ctím si rodinu a ľudí, ktorí stoja pri mne.

Máš vysnívanú krajinu, do ktorej by si chcel vycestovať, poprípade tam trénovať?

Asi to bude Aljaška, ale jednak som hrdý na to, že som Slovák. Toto je môj domov, nespájam s tým nijaký nacionalizmus, len som hrdý na našu krajinu, hory, lesy, rieky, prírodu celkovo a ženy.

Prečo práve Aljaška, nejaký konkrétny dôvod?

Príroda je ten najhlavnejší dôvod.

A čo taký Island, ak príroda zohráva hlavnú úlohu?

Island je tiež super, je tam jeden špičkový gym. (Mjolnir gym)

Ostaneme teda ešte pri tom Slovensku. Ak by si mal zmeniť niečo v našej krajine, čo by to bolo?

Asi hlavne niektorých ľudí, najmä tých, ktorí páchajú násilie na deťoch, ženách a zvieratách.

Aká je vlastnosť, ktorú si na ľuďoch ceníš najviac a prečo?

Na ženách úprimnosť a na chalanoch kódex cti a vernosť. Obdivujem pomoc slabším, no iba v prípade, ak to nie je vo forme zdieľania obrázkov na internete za lajky.

Aká je vlastnosť, ktorú si na ľuďoch ceníš najmenej a prečo?

Faloš je asi niečo, čo by povedal každý a súhlasím s tým, no nemám rád, keď si deti nevážia svojich rodičov, alebo keď ľudia napríklad vyhadzujú jedlo do koša. Keď v krajinách, kde je vojna a občianske nepokoje, kde trpí milión ľudí a detí, niekto vyhadzuje jedlo do smetí, nie je to v poriadku. Keby tu ľudia zažili hladomor ako bol na Ukrajine počas vojny, kde dochádzalo ku kanibalizmu, rozmýšľali by trochu inak. Ľudia sa šľachtia v tvrdých podmienkach.

Je o tebe známe, že si trénoval v skromnosti poľských gymov, zdá sa ti, že boli súdržnejší?

Dobre, lebo to bolo skromné a chalani tam trénovali, aby sa vedeli brániť a niečo dosiahli. Nezaujímal ich luxus telocvične. V každom gyme ľudia držia spolu, aspoň tak by to malo byť.  Tréning bol taký istý ako všade inde, akurát v Poľsku som viac trénoval boj na zemi.

Prečo myslíš, že to tak bolo?

Ich tréner mal black belt v jiu jitsu, tak z toho viac ťažili, ale boli to komplexní zápasníci.

Cítiš sa viac istejší na zemi, alebo v stand-upe?

To je ťažká otázka. Musím trénovať všetko, pokiaľ chcem byť úspešný vo väčších organizáciách. Tam už nebude stačiť len jeden štýl, ktorý je človeku najpohodlnejší. Medzery mám vo všeličom, ale pracujem na nich tvrdo, aby sa zápas od zápasu odstránili.

Prezraď nám na záver o sebe nejakú vec, ktorú sa o tebe na internete nedočítame.

Veľmi rád pozerám relácie o varení, ale variť neviem vôbec.

 

Ďakujeme Lukášovi za zaujímavý rozhovor a prajeme mu veľa úspechov pri ďalších zápasoch!

Zdroj fotografií : Archív Lukáša Pajtinu

Musíte byť prihlásený na pridávanie komentárov.