„Pred zápasmi nepociťujem stres,“ priznáva Valčeková

DŇA 1. apríla 2018 • PRIDAL Mrkvis
<

Má 18 rokov, je tvrdou zápasníčkou King´s Gymu, ktorá sa nebojí prejaviť vlastný názor, aj keby tým prišla o svoju reputáciu. V dnešnom rozhovore sme pokecali o jej nespokojnosti s výsledkom zápasu, ktorý si odbúchala na Diamonds Talents II, o zhadzovaní váhy, o financovaní športovcov a takisto sa zmienila aj o svojom zranení, z ktorého sa jej po 9 mesiacoch podarilo konečne vyliečiť! Dámy a páni, Barbora Valčeková!

Ahoj Barbora, vitaj na našom webe. Ak by si sa mala čitateľom v krátkosti opísať, čo by mali o tebe určite vedieť?

Ďakujem za privítanie. Určite toľko, že v tomto športe nie som na svoj vek krátko. A jednoznačne som sa preň nenarodila. Presne preto ma to baví. Mám ciele a hodlám si ich splniť aj keď niekedy preto musím obetovať veľa. Takže mladá, cieľavedomá a oddaná (smiech).

Začneme trošku zhurta a spýtame sa ťa na zápas, ktorý sa odohral na Diamonds Talents II. proti Andrei Tóthovej. Čo sa tam stalo a aký máš na to celé názor?

Napíšem vám to tak, ako som sa už dávnejšie vyjadrila na svojej facebookovej stránke. Stále neviem nájsť tie správne slová na to, čo sa v Žiline na gala odohralo. Z môjho pohľadu, bolo prvé kolo nášho zápasu viac-menej remízové. Po tomto kole mi moja súperka začala neustále cúvať a ja som ju musela „naháňať“. Dominancia v druhom a treťom kole bola na mojej strane. Po skončení tretieho kola som si ja, môj tréner a aj trištvrtina haly (zapadali medzi ňu aj domáci fanúšikovia) boli istí, že zápas je môj. Vlastne on môj aj bol. Po vyhlásení výsledku 3:0 v môj neprospech som sa otočila a okamžite odišla z ringu. Mrzelo ma to, lebo som zabudla na pokoru, ktorej ma učili. Prehrala som vyhraný zápas. Bohužiaľ, stávajú sa aj takéto veci.

Už ma ani tak netrápi výsledok môjho zápasu ako skutočnosti okolo neho. Jeden z bodových rozhodcov si počas celého gala roloval papiere a okusoval pero. Na tom by však nič nebolo, ak by tento rozhodca sledoval priebeh zápasu, či už môjho, alebo ostatných. Už týždeň dopredu vedel výsledky zápasov. Počas zápasu radil domácemu borcovi, čo a ako robiť. Je otázkou, či tento rozhodca mal vôbec licenciu, pretože to bol jeden z domácich zápasníkov. Tu už ani nejde tak o výsledky zápasov, ako o úroveň, na ktorú tento šport niektorí ľudia kladú. Ak sa organizátorom zdá byť v poriadku nasadiť takéhoto človeka na post bodového rozhodcu tak nemám čo viac dodať. Len toľko, že ak sa takéto „praktiky“ budú tolerovať naďalej, slovenský thaibox spolu s K1 sa neposunie ďalej ako je.

Aké si mala očakávanie zo svojej oponentky?

Očakávania od súperky boli asi také, že mi po prvom kole začne ustupovať a tak aj bolo. Viac-menej, nič iné som neočakávala. Pred týmto zápasom som ani príliš nerozmýšľala nad súperkou, ale nad tým, čo budem robiť ja. V zápase ma nejako veľmi neprekvapila. Možno tak lowkickmi, ktoré som dostávala. Bolo to veľmi taktické z jej hľadiska, ale nič, čo by mi narobilo veľké problémy v zápase.

Je možné v prípade nespokojnosti s výsledkom zápasu, vyniesť nejaký protest ako tomu bolo nedávno na poli MMA?

Určite je to možnosť, ale po prvé – stojí to peniaze, ktoré ako študujúca zápasníčka nemám a po druhé, je možné, že by to neuznali, už len z dôvodu, že by im niekto ponúkol viac, než ja. MMA je v niektorých veciach na trochu inej úrovni ako thajský box. Rátala som s tým, že akonáhle vyjadrím svoj názor, niekto sa do mňa pustí. Ešte k tomu mám 18 rokov, tak k tomu môžete prirátať aj neúctu. Žiaľbohu, niekedy je šport viac o ľuďoch ako o športe samotnom.

Navyše, na gala bol aj rozhodca, ktorý v ten deň nemohol rozhodovať, keďže tam mal svojich zverencov. Tento rozhodca, ktorý v tom obore nie je nováčik bol zaskočený z výsledku tohto zápasu aj po opakovanom pozretí si videa. Základy bodovacieho systému mi boli už viackrát zopakované, pretože aj tréneri svojich zverencov učia aké-také základy, aby si boli vedomí, že čo a ako v ringu robiť. Teda aspoň… tak som to zažila ja.

Keď sme sa ťa pre zápasom pýtali, ako sa cítiš, odpovedala si, že v pohodičke, zohral stres v tomto prípade nejakú úlohu?

Pred zápasmi nepociťujem stres. Maximálne také mierne napätie a rešpekt voči súperkám. Akonáhle však vstúpim do ringu, cítim sa skvele. Ak by som bola v strese, odrazilo by sa to na mojom výkone, keďže psychika je v tomto športe veľmi dôležitá. Je to nebezpečný šport nemôžem si dovoliť „nebyť v kľude“ a podľahnúť stresu. V takých prípadoch by moje telo nefungovalo správne a hrozilo by mi zranenie, čo ako každý fighter, nechcem dopustiť. Takže stresu pred vstupom do ringu sa úspešne vyhýbam (smiech).

Športovci majú možnosť sponzoringu. Ako to vyzerá v športe, ktorý robíš? Boli by sponzori ochotní a schopní preplatiť takú reprezentáciu napr. 4 ľudí, každého z inej váhovky na zahraničnom turnaji?

Keďže ja sponzora zatiaľ nemám, na toto vám veru odpovedať neviem. Asi zohráva úlohu aj to, kto je vašim sponzorom, no na Slovensku je sponzoring väčšinou len o veciach – o oblečení. Dajú ti mikinu, tričko, dvoje legíny a buď mi navždy zaviazaný. Toto veru nie je nič pre mňa. Dobrých sponzorov musí zápasník hľadať, nie je to len o čakaní, musíte to byť vzájomná dohoda postavená na obojstrannej spokojnosti. Koniec koncov, je to obchod ako každý iný a zápasníci sú tovar. Existujú samozrejme prípady, kedy si sponzor vyhliadne svojho zápasníka a navrhne mu sponzoring, ale šanca je asi jedna k miliónu (smiech).

Hádam, že očakávať finančnú podporu od štátu je v prípade športovcov tvojho zamerania asi viac než nereálne.

Očakávať od štátu finančnú podporu, keď chceš ako zápasník vycestovať za zápasmi napr. do Bangkoku je asi zbytočné, pretože, povedzme si na rovinu, thajský box nie je akceptovaný. Pozrite sa napr. na vrcholových športovcov ako je Kuzminová, keď od štátu nedostane peniaze takáto športovkyňa, prečo by mal dostať niekto, o kom široká verejnosť ani poriadne nevie. Stále sa však bavíme o Bangkoku. Nie je to New York, že tam človek potrebuje stovky eúr na stravu. Jedná sa o pomerne lacné miesto, či už sa bavíme o ubytovaní alebo jedle. Doteraz si spomínam, keď sme sa boli najesť v Thajsku. Zjedli sme 7 jedál, 5 nápojov a platili sme v prepočte okolo 7 eúr. Za takúto sumu sa na Slovensku naje jeden človek na obede. Sú to naozaj priepastné rozdiely.

Ako je to s preplácaním nákladov, keď napr. cestuješ do cudzieho mesta?

Ak cestujem do cudzieho mesta, vždy mi cestu preplatí promotér. Ešte som sa nestretla s ničím iným v tomto smere. Ak však idete reprezentovať do zahraničia, dajme tomu, na 5  dní, preplatia vám 70 € a ostatné je na vaše vlastné triko.

Koľko máš na konte zápasov a kde sa ti zatiaľ zápasilo najlepšie?

Na konte mám 26 zápasov z toho 8 profi. Najlepšie sa mi zápasilo asi v Maďarsku o medzinárodný titul WKF s veľmi dobrou domácou zápasníčkou Timeou Belik. Aj keď som tento zápas prehrala 48:50 na body po piatich kolách, mala som dobrý pocit z celkového miesta. Doma je to super. Dostanete veľkú podporu a veľa ľudí vás pozná. Vonku je to iné, má to také čaro „neznámeho“. Málo kto vie, kto ste, ľudia vám nefandia a hlavne nie ste pod takým obrovským tlakom. A samozrejme, sa mi veľmi dobre zápasilo aj v Thajsku.

Máš nejaký titul, ktorým sa môžeš pochváliť?

Vlastne ani nie. Okrem amatérskych pyramíd kde som skončila vždy na druhom mieste nemám nič. Takže som vicemajsterka Czech Open Thaibox, vicemajsterka Czech Open K1, 2x vicemajsterka Slovak Open, vicemajsterka European Championship. Pre mňa sú to bezvýznamné umiestnenia, ale sú moje a sú zaznamenané. Samozrejme, už sa na žiadne druhé miesto nechystám (smiech).

Čo znamená tvoja prezývka a ako vznikla?

Čo znamená Škrumbulus? (smiech) To sa musíte spýtať môjho trénera Mateja Királyho. Istý čas, keď som ešte trénovala v Spartanse, tak volal týmto menom mňa aj Kuba Benka. No a nejako sa to potom uchytilo. Absolútne neviem, čo to znamená, ale páči sa mi to (smiech).

Matej Király nám prezradil, že sa nejedná o existujúci termín, ale skôr o formu napomenutia, ktorá navyše zmutovala, preto slovo vo výsledku neznamená nič.

Keby si si mala vybrať medzi muay thai a K1, čo ti viac sedí?

Určite thai. Je to moja vášeň. Lakte ma strašne bavia a našla som si to svoje aj v klinči. Bohužiaľ, baby chcú viac zápasiť v K1. Pre mňa je K1 veľmi uskákaná a rozhádzaná. Bola som vychovávaná v gyme ako thajboxerka, takže som viac zvyknutá na statiku. K1 bola pre mňa už od začiatku veľký problém. Aktuálne mi je jedno, čo idem, ale ak môžem, vždy uprednostním thajský box.

Na tohtoročnom Slovak Open si vyhrala 2 miesto. Šla si proti Lucii Szábovej. Aká je to súperka?

Nie je to ľahká súperka. Je tvrdá. Začne a nezastaví sa, pokiaľ nie je koniec. Neprekvapilo ma to, lebo jej štýl poznám. Napriek tomu, som nenašla správnu zbraň na to, aby som ju porazila.

Vidíš to na odvetu?

Nerada chodím dvakrát s tou istou súperkou. Myslím si, že je dosť báb, s ktorými sa dá zápasiť.

Keď príde reč na sparingy, ide sa ti lepšie s babami alebo s chalanmi?

U každého je to veľmi individuálne, nezáleží to teda ani tak od pohlavia ako od človeka samotného. U seba však musím povedať, že asi radšej sparujem s chalanmi (smiech).

A kvôli čomu myslíš, že to je?

Pravdepodobne tým, že odkedy trénujem, trénujem viac-menej s chalanmi a asi mi to príde prirodzenejšie.

Nevadí ti napríklad tá silová prevaha? Že ty ideš naplno a oni nie?

Ani nie. Veď predsa ani v ringu ma nikto nebude šetriť. Aspoň sa dostatočne pripravím (smiech). Každý normálny chalan na sparingoch nikdy nepôjde na babu plnou silou. A ak áno, tak si len potrebuje niečo dokázať. Samozrejme, ak má chalan 60 kíl a ide silovo tak to je iné, ako keby mal 80 kg.

Nedávno sme čitateľom ponúkli taký malý sneak-peak do problematiky zhadzovania váhy medzi slovenskými zápasníčkami. Aké máš skúsenosti s robením váhy ty?

Váhu robím pred každým zápasom. Na jednej strane sa na to vždy teším, lebo prekvapujem sama seba v tom, koľko vydržím, ale na druhej strane, byť 70% dňa hladná nie je žiadna výhra. Hlavne pre človeka, ktorý miluje jedlo (smiech). Spomínam si, že som ešte pred rokom dávala dole okolo tých 8-9 kíl, čo je naozaj veľa. Pre ženu sú už tie 3 kilá dosť. Ale tak je to daň, ktorú rada zaplatím (smiech).

Prečítaj si náš seriál o tom, ako robia váhu ostatné slovenské zápasníčky!

Za ako dlho si musela dať dole tých 8 až 9 kg a kto ti s tým pomáhal?

Bolo to presne 8,5 kila za tri týždne. To bol hardcore a už nikdy viac sa nechcem dostať na takéto číslo. Najviac mi pomáha moja mamina. Bez nej by som to asi nedala. Hlavne po psychickej stránke. Je so mnou pri potení posledných kíl vo vani či v saune, kontroluje ma a podobne. Bez nej by som to nikdy nedokázala.

Popíš nám viac, aké to pre teba bolo a ako si to vnímala.

Bolo to strašne, ale zároveň zaujímavé. Najskôr som si upravila stravu ako vždy. Nasledovali tréningy s vrstvami oblečenia, potenie vo vani, až postupne som obmedzila príjem jedla na minimum. Začala som piť litre vody a urologického čaju, nech sa odvodním. Skákala som veľa na švihadle, jednoducho som robila všetko preto, aby to išlo dole. Všetko toto zafungovalo. Ale tým, že som mala ešte len 17 a takpovediac detské telo, bolo to náročné. To, že som musela zhadzovať tak veľa, je ale moja chyba, pretože som jedla naozaj všetko, čo som mi dostalo pod nos. Ako sa hovorí, karma je zdarma (smiech).

Nedostavili sa neskôr nejaké zdravotné problémy?

Našťastie, (musím si zaklopať) som po žiadnom schudnutí nemala zdravotné problémy. Vždy po vážení som doplnila telu to, čo potrebovalo a bola som fit. Tým, že som ešte stále dieťa, tieto metódy musím z času na čas obmieňať.

Sú aj nejaké, ktoré využívaš pravidelne? Mala si možnosť odpozorovať to, keďže si váhu robila mnohokrát. Čo na teba najviac platí?

Zo začiatku mi stačilo len obmedziť stravu na týždeň, maximálne dva. Po čase som prešla na kuracie prsia na vode a na zeleninu. Naposledy som skúsila tukovú diétu, čo znamená, že denne máte povolené prijať iba 20 gramov sacharidov. Je to ťažké na žalúdok, ale za to veľmi účinné. Najviac pri mne aj tak platia tekutiny, aby sa moje telo vedelo odvodniť. Samozrejme, nechcem svoje telo naučiť na jeden druh diéty, lebo si ľahko zvykne a nebude to zaberať. Voľakedy som chodila do sauny, na čo si moje telo zvyklo, tak teraz sa snažím zhadzovať vo vani, čo je účinnejšie. No po čase to budem musieť znova obmeniť, lebo si telo opäť zvykne. Zato švihadlo funguje vždy.

Popíš nám, čo robievaš v Thajsku, keď tam ideš na sústredenie?

Z posledného sústredenia v Thajsku som sa vrátila v januári tohoto roka. Išla som tam s cieľom trénovať, možno si dať nejaký zápas. Po troch týždňoch sa mi podarilo mať zápas, z čoho som sa veľmi tešila, keďže som mala 9-mesačnú pauzu od zápasenia.

Z tvojich sociálnych sietí vieme, že sa jednalo o nepekné zranenie. Ako si si ho privodila a prečo si sa z neho liečila 9 mesiacov?

V decembri 2016 som zašla k doktorovi kvôli bolesti ramena. Čakal ma zápas vo februári, preto som potrebovala byť fit. Napichal mi do ramena kortikoidy, nech sa liečba urýchli. Do týždňa bolesť zázrakom prešla. Vo februári som od-zápasila a o mesiac ma čakal ďalší zápas. Asi 3 dni pred zápasom som chytila do ramena také bolesti, že som nevedela zodvihnúť ruku. Navštívila som fyzioterapeuta, ktorý mi povedal, že mám akútny zápal a nedoporučuje mi ísť zápasiť. Samozrejme, ja som išla (smiech).

Po zápase sme sa to snažili vyriešiť bez operácie. Keď sa nič nezlepšovalo išla som na vyšetrenie, kde mi zistili nejaké potrhané väzy v ramene. Keďže sa mi všetko zrástlo ako malo, v lete mi vybrali zápal a asi týždeň som mala zakázané hýbať rukou. Potom nasledovali rehabilitácie. Na to, aké zranenie som mala, som vraj mala rýchlu regeneráciu, za čo som vďačná, lebo si neviem predstaviť ešte dlhšiu dobu trénovať s jednou rukou (smiech).

Čo myslíš, že bolo prvotným spúšťačom celého zranenia?

Pravdepodobne nedostatok regenerácie.

Na svoj pomerne mladý vek trénuješ skupinu „Queens of King´s Gym“ako vznikol tento nápad a čo ťa na ňom najviac baví?

Tento nápad vznikol z hlavy môjho trénera Mateja Királyho. S Viki Lipianskou sme rozbehli túto skupinu a po čase sa k nám pridala aj Kika Lindtnerová. Baví ma trénovať baby a naberať nové skúsenosti. Aj keď som v tomto viac-menej nová, snažím sa dať do toho všetko a robiť to najlepšie ako viem.

Viky Lipianska vyhrala WMF Pro-Am World Championship v Bangkoku!

Čiže, podľa vlastných skúseností, máš pocit, že sa dievčatá vo všeobecnosti zaujímajú o bojové športy?

Myslím si, že áno. Aj keď, stále sa nájdu dievčatá a ženy, ktoré to nechcú skúsiť, lebo majú pocit, že je to šport pre chlapov, majú predsudky a tvrdia, že je to príliš kontaktný šport. Baby, je to úplne naopak! Ženské tréningy sú zamerané na pohyb a chudnutie, o čo každej žene ide asi najviac, no nie?

Kde si okrem Slovenska ešte zápasila?

Zatiaľ len Maďarsko, Čechy a Thajsko. Pričom najťažšiu súperku som mala v Maďarsku. Vtedy som mala 16 rokov a súperka 23. Bol to veľmi vyrovnaný zápas, ale súperka bola veľmi tvrdá. V živote som nemala tak rozkopanú nohu po lowkickoch (smiech).

Ako ťa vnímajú spolužiaci v škole, keď vedia, že robíš takýto šport?

Zo začiatku sa ma všetci pýtali, z čoho mám toto a z čoho hento, ale teraz si už zvykli a neriešia to až tak, ako na začiatku.

Aké máš plány na rok 2018. Či už cestovateľské, bojové alebo študijné?

Určite získať nejaký opasok, odzápasiť si čo najviac zápasov a kvalitne sa pripraviť na maturitu a príjmačky na vysokú školu. Musím to vedieť časovo vybalansovať. Je pre mňa dôležitý šport, ale aj škola.

Čo by si chcela odkázať svojim budúcim súperkám?

Mojim budúcim súperkám by som chcela odkázať, že do každého zápasu dám všetko, čo viem. Mám okolo seba dobrých ľudí, ktorí mi pomáhajú. S mojim „tímom“ dokážeme všetko! Takže, či prehrám alebo vyhrám, zápas so mnou nebude jednoduchý (smiech)!

Barborin progres a ju samotnú môžeš sledovať na jej instagrame! Prajeme jej, aby rok 2018 prežila bez zranení, a aby na jej poličku pribudli aspoň 3 nové medaily!

Zdroj fotiek: Archív Barbory Valčekovej

Musíte byť prihlásený na pridávanie komentárov.